Druhý diel pamätí Mila Urbana voľne nadväzuje na autobiografické dielo Zelená krv (Spomienky hájnikovho syna). Mapuje obdobie od roku 1921 až po príchod autora do Bratislavy v roku 1935. Milo Urban po smrti svojho otca a nezhodách s otčimom predčasne opustil školské lavice, aby sa ako polosirota postaral o seba sám. Stáva sa výpomocným redaktorom v redakcii časopisu Slovák v Ružomberku, neskôr vystrieda viacero redaktorských a úradníckych miest. V roku 1927 mu vychádza román Živý bič, kľúčové dielo slovenskej medzivojnovej literatúry s témou prvej svetovej vojny. Na pozadí autobiografických spomienok autor vyjadruje svoje odmietavé postoje k aktívnej účasti v politike či k pálčivým otázkach v 1. ČSR, napríklad k sociálnej nerovnosti či vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi a zároveň predostiera otázku slovenskej svojbytnosti. Druhý diel pamätí Mila Urbana bezpochyby prinesie aj mnohé podnety na diskusiu, nakoľko obdobie, ktoré zahŕňa, formovalo autora ako človeka i ako spisovateľa. Halinda, vymyslená krajina, totiž symbolizuje métu, ku ktorej autor svojím životom i dielom smeruje.